Už od štyroch rokov som sa venoval baseballu, ktorému som sa venoval štyri až päť rokov. Tento šport ma nesmierne bavil, no jedného dňa som na mini hádzanej upútal pozornosť hádzanárskych trénerov vďaka svojej silnej ruke, ktorú som získal práve z baseballu. Zavolali mojej mame a oznámili jej, že by chceli, aby som hral pod ich klubom kvôli mojej silnej ruke, ktorá je pri hádzanej veľmi žiadaná. Uvedomil som si, že mám niečo, čo ostatní nemajú, a začal som z toho ťažiť čo najviac. Opustil som baseball a naplno som sa začal venovať hádzanej. Toto rozhodnutie bolo pre mňa to najlepšie. Bolo to obdobie plné radosti, skvelého kolektívu, dobrej atmosféry, turnajov a súťaží, kde sme vyhrávali a smiali sa na každej maličkosti. Boli sme mladí chalani, ktorí sa nebáli ničoho, čo bolo pred nami, a bojovali sme vždy do konca. Tento pocit ma napĺňal šťastím a motivoval ma k tomu, aby som sa neustále zlepšoval.
No ako to už býva, nie vždy je všetko ružové. Prišlo moje najťažšie a zároveň najhoršie obdobie v živote. Nečakane a bez varovania som prišiel o sluch. Všetci boli v šoku. Rýchlo sme utekali na Kramáre, kde mi bolo napísané na papier, keďže som nepočul, že trpím takzvaným Pendredovým syndrómom, čo je genetická porucha zdedená po rodičoch. Pravdepodobnosť, že sa presne tie isté dva gény stretnú, je veľmi mizivá. Na celom Slovensku sa nám zatiaľ nepodarilo zistiť, koľko ľudí trpí podobným syndrómom, ale zatiaľ som asi jediný. Neskôr mi v nemocnici povedali, že sa musím bezpodmienečne vzdať športu. Ako túto vetu písali, hneď som im povedal, že to neprichádza do úvahy – budem športovať a hrať, aj keby som mal byť hluchý. Táto moja veta ich veľmi zaskočila, a preto mi vysvetlili, že nemôžem mať otrasy hlavy. Keďže som robil hádzanú, ktorá je veľmi agresívna a dochádza pri nej k častým zraneniam, tieto otrasy by mi mohli spôsobiť, že by som v krátkom čase prišiel o sluch úplne.
Napriek všetkým týmto problémom športujem a posúvam sa ďalej, robím to, čo ma baví, a nevzdávam sa. Aktuálne sa venujem hodu oštepom, ku ktorému som sa dostal vďaka môjmu bývalému kondičnému trénerovi Rudolfovi Pátekovi, ktorý sa v mladosti tiež venoval oštepom. Povedal mi, že by bola obrovská škoda zahodiť taký talent, aký mám, a preto si ma vzal pod svoje krídla a začal ma trénovať. Neskôr ma posunul k druhému trénerovi, Richardovi Honnerovi, ktorý sa profesionálne venuje disciplíne hodu oštepom. Richard ma každý deň trénuje a posúva dopredu.
Našiel som si cestu k oštepu a rád by som šíril povedomie o tejto disciplíne, pretože verím, že sa nájdu talenty, ktoré môžu posúvať svetové rekordy a stať sa novými konkurentmi. Oštep ma nesmierne baví a zároveň ma fascinuje, čo všetko musí atlét zvládnuť, aby dosiahol svoje ciele. Je to najťažšia disciplína zo všetkých technických disciplín, a preto je náročné udržať si trpezlivosť a motiváciu pokračovať.
Záľuby:
Moje záľuby sú primárne šport, konkrétne atletika, a to hod oštepom. Celkovo mám rád športovú aktivitu a celý svoj život venujem športu. Moje vedľajšie záľuby sú grafika a dizajn. Túto kreatívnu stránku som objavil pri nástupe na strednú školu, kde som si vybral odbor reklamná tvorba. Pre tento smer som si našiel svoju vlastnú cestu, ktorá ma nesmierne baví. Takto si rozvíjam svoju kreativitu.
Ciele:
Mojím cieľom je ukázať ľuďom, že sa dá, keď sa chce, napriek tomu, aké mám nevýhody.
Vzory:
Môj najväčší vzor je momentálne nemecký oštepár Johannes Vetter.
Miesto pôsobenia:
STU Bratislava
Dátum narodenia:
Šport – disciplína:
Atletika, hod oštepom
Klub:
STU Bratislava, Deaflympijský výbor Slovenska
Tréner:
Richard Honner
Najväčšie úspechy:
Majstrovstvá sveta nepočujúcich v atletike, Taipei 2024 – 5. miesto/hod oštepom
