Je starším zo súrodeneckej dvojice Pristačovcov. Žije v podtatranskom meste Kežmarok rovnako ako jeho mladšia sestra Terezka, s ktorou úspešne reprezentujú Slovensko medzi sluchovo postihnutými lyžiarmi. Detstvo prežíval striedavo u svojich nepočujúcich rodičov a starých rodičov, u ktorých sa pripravoval na integráciu do základnej školy s počujúcimi deťmi. Základnú školu absolvoval bez väčších problémov vďaka dobrej verbálnej komunikácii.
Svoje prvé lyžiarske skúsenosti naberal už v útlom veku na prímestskom lyžiarskom svahu Jeruzalemského vrchu v Kežmarku. Neskôr ho starý otec brával na tréningy do Tatranskej Lomnice – JAMY, kde trénoval jeho strýko, legendárny deaflympionik Martin Legutký ml. Veľmi sa mu na tréningoch páčilo, motal sa pomedzi bránky práve vtedy, keď na trati trénoval strýko Martin, ktorého tým pravidelne „obmedzoval“. Vďaka častému lyžovaniu, talentu a pozorovaním tréningov dospelých, rýchlo napredoval v osvojovaní si techniky alpského lyžovania.
S nástupom do základnej školy si voľný čas musel rozdeliť na školské povinnosti a lyžovanie, čo oneskorilo jeho nástup do súťažného kolotoča. Táto zdanlivá nevýhoda sa neskôr ukázala ako výhoda, keď pri prvej účasti na pretekoch v kategórií mladších žiakov v sezóne 2009/10 (23. 1. 2010) v Spišskej Novej Vsi preteky suverénne vyhral a všetci účastníci s údivom pozerali, odkiaľ sa vzal tento pretekár. Toto víťazstvo odštartovalo ďalšie úspechy a v celkovej bilancií siedmych pretekov obsadil 2. miesto. Jeho raketový nástup pokračoval v ďalšej sezóne, keď sa stal celkovým víťazom kategórie Mladších žiakov Východoslovenskej ligy. Dávidov športový vývoj pokračoval v ďalších sezónach v kategórii Starších žiakov.
Nasledovalo ťažšie obdobie, stredoškolské gymnaziálne štúdium v Kežmarku a prechod z mládežníckych kategórií medzi dospelých. Skĺbiť tieto nové povinnosti nebolo ľahké. Budíček o 5:00 a o 6:45 už na lanovke na Štrbskom Plese. Po tréningu o 10:15 v školskej lavici – to boli pravidelné rytmy jeho života dva až trikrát v týždni.
Po adaptovaní sa na strednej škole, začal s pretekaním aj medzi nepočujúcimi na pretekoch DEAF Eurocupu. Na prvých pretekoch sa opakovala situácia z Východoslovenskej ligy. Dávid sa zúčastnil na pretekoch DEAF Eurocupu v Rakúskom St. Lambrechte v roku 2014, kde s vysokým štartovným číslom preteky v Juniorskej kategórií vyhral.
Odvtedy úspešne súťaží medzi sluchovo postihnutými športovcami a zbiera ďalšie úspechy. Vo svojich 17 rokoch štartoval na jeho prvej Zimnej Deaflympiáde, kde „zaplatil“ nováčikovskú daň. Pri svojej druhej účasti v roku 2019 v talianskej Valtelina – Valchiavena zúročil skúsenosti a dobrými výsledkami si napravil predchádzajúce zážitky z tohto vrcholného podujatia.
Záľuby: rýchle autá, majstrovanie pri stavebných úpravách, cestovanie, turistika, ľadový hokej.
Ciele: získať medaily z budúcich Zimných deaflympiád.
Vzory: bratia Žampovci, ktorí Dávidovi pomáhajú svojimi radami v oblasti športu.
Miesto pôsobenia: Kežmarok, Vysoké Tatry-Štrbské pleso.
Dátum narodenia: sobota, 15. august 1998.
Šport: Alpské lyžovanie.
Klub: T. J. Vysoké Tatry odd. nepočujúcich.
Tréner: Martin Legutký st. a Martin Legutký ml.
„Dávidove prvé oficiálne preteky s počujúcimi v rámci Východoslovenskej ligy detí a mládeže v sezóne 2009/10 Rittenberg, Sp. Nová Ves, kde v kategórii mladších žiakov suverénne zvíťazil a šokoval svojím víťazstvom konkurenciu, ktorá nevedela odkiaľ sa tento pretekár objavil. Tie pohľady súperov stáli za všetku námahu a tréning.“ – spomína na krásny zážitok tréner Martin Legutký st.
„Mojím najsilnejším zážitkom sú prvé preteky v nástupnej kariére, kde som získal prvé miesto a mojím rovesníkom som vyfúkol víťazstvo. Už dlhšie som chcel ísť pretekať, mnohí moji súperi v tom veku už mali za sebou viacero pretekov, ale dedo, tréner, ma nechcel pustiť pretekať, kým som nemal požadovanú výkonnosť. Keď som sa postavil na štart, nebol som ani veľmi nervózny, ale bol som extrémne motivovaný a šťastný, že môžem konečne pretekať. A preto som dal do tej jazdy všetko.“ – spomína na tento zážitok Dávid.
„Na svojej prvej deaflympiáde v roku 2015 v Ruskom Khanty – Mansiysk som ochorel tak veľmi, že som musel ísť do nemocnice. Tréner, napriek svojmu veku, sa o mňa 3 dni neustále staral, tri dni som sa stále potil a musel som sa prezliekať, nič som nejedol, tréner len zabezpečoval, aby som dodržiaval pitný režim a úplne neskolaboval. Táto skúsenosť mi znechutila účasť na mojej prvej deaflympiáde a zabránila mi získať dobré umiestnenie.“ – smutne konštatuje Dávid.
