V dňoch 28.10. – 2.11.2019 sa v Turecku uskutočnili Majstrovstvá sveta nepočujúcich cyklistov. V pôvodnom tíme boli dvaja naši úspešní cyklisti – Adrián Babič a Július Maťovčík. Aktuálna politická situácia v Turecku bola politicky mimoriadne náročná, preto sme do poslednej chvíle nevedeli, či vôbec sa preteky uskutočnia. Pre upresnenie – preteky sa konali v blízkosti hraníc so Sýriou, kde aktuálne prebiehal vojenský konflikt.
Pôvodná zostava sa zúžila a do Turecka odišiel nakoniec len Július Maťovčík. Jeho účinkovanie na majstrovstvách bolo poznačené aj zdravotnými ťažkosťami, ktoré nastali pred jeho obľúbenou disciplínou. Tentokrát Vás necháme nasať atmosféru majstrovstiev priamo od Jula, ktorý Vám autenticky približuje svoje účinkovanie.
Do Gaziantepu v Turecku som odletel v nedeľu 27.10. ráno cez Istanbul. Organizátori nás dopravili do hotela o polnoci. Registráciu som vybavil na druhý den ráno. Tam ma organizátori upozornil, aby som nepil vodu z vodovodu, nakoľko zdroj podzemnej vody sa nachádza v Sýrii.
Dostal som aj tabletky proti hnačke a bolesti brucha. Na všetkých verejných miestach v meste svietila cedula Zákaz piť vodu. Cítil som sa výborne, po príprave pred MS úplne fit, tak som tabletky neužíval. Organizátori pripravili skvelý úvodný ceremoniál.
Tretí deň pretekov bola moja obľúbená disciplína – časovka. Bohužial, na kopcovitej trati sa stretla velmi silná konkurencia. Malou chybičkou bolo, že na kľuke prevodníku mám 52 zubov, niektorí pretekári mali o 2-3 zuby viac, a tým pádom aj vyššiu rýchlosť. Po preteku som analyzoval moju rýchlosť a kandenciu s Poliakom, ktorý skončil na treťom mieste – Poliak bol z kopca rýchlejší o 4km / hod. do kopca som ja šlapal o 1,5km / h rýchlejšie ako Poliak. Skončil som na 6. mieste, ale s výsledkom som spokojný. Poučenie, ktoré som si z časovky zobral je, že na Deaflympiáde budem počítať s vyšším počtom zubov na kľuke.
Ďalší deň prileteli do Turecka Česi, tak som s Jánom Capekom, nedoslýchavým cyklistom, spojil tréning, pridali sa ku nám aj Maďari.
Boli sme približne 50km od Sýrskych hraníc, keď začuli strelbu. Zo strachu sa vrátili do hotela, ja som pokracoval v tréningu, streľbu som nepočul. 🙂
4.den bol voľný deň. S Čechmi sme dali dvojhodinový tréning, tentokrát vzadu za nami boli v háku turecký vojaci na Hummeroch, ktorí nás postrážili a my sme mohli trénovať.
5. deň sa mi začali nevoľnosti a silné hnačky. Uvedomil som si, že som si mal dat tie lieky, čo nám nachystali organizátori. Ked má športovec hnačky, všetká energia ide z tela preč. Toto nastalo zrovna pred mojou obľúbenou disciplínou 100km ROAD RACE. Dlho som sa držal v balíku s Rusmi, asi po 50km ma bohužial začali opúšťať nohy a k tomu sa pridali bolestivé kŕče.
Napriek všetkým problémom som vydržal a nevzdal to – skončil som na 13.mieste.
Ďalšie 2 disciplíny – sprint a kriterium – nie sú moje špeciality, skončil som na 9. a 10.mieste. Posledný deň, počas balenia pred odchodom domov, som začul bomby a čierny dym z miesta výbuchov v diaľke. To som už bol rad, že sa chystám domov. O 2:30 bol odchod z hotela na letisko. Domov som sa vrátil spokojný a štastný, že žijeme v Európe, kde nie sú nepokoje.
Július Maťovčík preukázal obrovskú dávku odvahy a odhodlania, keď sa vydal do nebezpečného územia a dokázal úspešne reprezentovať Slovenskú republiku a nepočujúcich športovcov.
Veríme, že získané skúsenosti pomôžu Julovi k ďalšiemu rozvoju a dosiahnuté výsledky motiváciou do ďalších pretekov.
