V dňoch 5. – 8.10.2020 sa Žilinská univerzita rozhodla zorganizovať Letnú univerziádu 2020 a ukázať tak, že šport je dôležitý aj v takýchto náročných časoch. Na Letnej univerziáde v Žiline sa súťaží v basketbale, volejbale, futbale, cyklistike, orientačnom behu, 3×3 basketbale, plážovom volejbale, tenise, silovom trojboji, plávaní, lukostreľbe a šachu.

Prešovská univerzita, ako škola, ktorú navštevuje Adrián Babič, ho nominovala na tieto vysokoškolské preteky a urobila dobre. Náš TOP deaflympionik, deaflympijský víťaz, Adrián Babič (viac o ňom nájdete v jeho profile) súťažil v kategórii XCO (horské bicykle). V konkurencii medzi počujúcimi súpermi obsadil vynikajúce 2. miesto. My sme mu položili niekoľko otázok, aby sme Vám priblížili jeho pohľad na preteky a sezónu.

Adrián, ako si vnímal tieto preteky?

Tieto preteky som vnímal predovšetkým ako zábavu, pretože horská cyklistika nie je mojou primárnou kategóriou. A po zrušení viacerých tohtoročných podujatí som si chcel užiť preteky v závere tohto roka. 

Ako prebiehala príprava na Univerziádu?

O tejto univerziáde mi napísal tímový kolega (tiež vysokoškolák) asi 3 týždne pred podujatím, že budú také preteky na horskom bicykli. Tak sme neváhali ani sekundu a prihlásili sme sa, keďže mi zrušili, alebo presunuli množstvo pretekov v tomto roku. Preto som sa vôbec špeciálne nepripravoval na toto podujatie. Trénujem stále, celý rok a pripravujem sa hlavne na iné vrcholné podujatia, ktorých bude v roku 2021 až až. 

Čo hovoríš na svoje druhé miesto a čo bol podľa teba základ úspechu? 

Keďže som pretekal na horskom bicykli po vyše 2 rokoch, tak druhé miesto hodnotím veľmi dobre. Boli tam kvalitní súperi, ktorí sú reprezentanti na horských bicykloch a majú viac skúseností v tejto disciplíne. Na horskom bicykli jazdím veľmi málo, ale našťastie som ešte nezabudol techniku. Základom úspechu bolo to, že som ani raz nespadol, ani sa mi nepokazil bicykel, ale hlavne som si to brutálne užil na blatistej trati a bez problémov som prišiel do cieľa.

Ako bude vyzerať tvoj záver sezóny a aké sú plány na budúcu sezónu?

Záver sezóny sa stále menil kvôli Covidu, ale ešte túto sobotu by sme mali s tímom Firefly odštartovať na Slovenskej V4, ktoré sú pod UCI. A potom už definitívne koniec sezóny a tak môžem nabehnúť na zimnú prípravu, ako napríklad bežkovanie, turistika, skialpy, beh, posilňovňa a pod. Plány na budúcu sezónu? Bude to veľmi ťažký rok. Ak sa nič nezruší, tak budem mať množstvo pretekov medzi počujúcimi i nepočujúcimi. Chcel by som si vybojovať miestenku na Majstrovstvá Európy a Majstrovstvá sveta medzi počujúcimi a najväčším záväzkom je veľmi dobre sa pripraviť na Deaflympiádu v Brazílii, kde by som chcel opäť získať niekoľko medailí. A v rámci môjho nabitého kalennára by som chcel určite spraviť aj bakalárku na Fakulte Športu na Prešovskej univerzite.

V dňoch 28.10. – 2.11.2019 sa v Turecku uskutočnili Majstrovstvá sveta nepočujúcich cyklistov. V pôvodnom tíme boli dvaja naši úspešní cyklisti – Adrián Babič a Július Maťovčík. Aktuálna politická situácia v Turecku bola politicky mimoriadne náročná, preto sme do poslednej chvíle nevedeli, či vôbec sa preteky uskutočnia. Pre upresnenie – preteky sa konali v blízkosti hraníc so Sýriou, kde aktuálne prebiehal vojenský konflikt.

Pôvodná zostava sa zúžila a do Turecka odišiel nakoniec len Július Maťovčík. Jeho účinkovanie na majstrovstvách bolo poznačené aj zdravotnými ťažkosťami, ktoré nastali pred jeho obľúbenou disciplínou. Tentokrát Vás necháme nasať atmosféru majstrovstiev priamo od Jula, ktorý Vám autenticky približuje svoje účinkovanie.

Prvé dni v Turecku (nekorigované, rozpráva Július Maťovčík)

Do Gaziantepu v Turecku som odletel v nedeľu 27.10. ráno cez Istanbul. Organizátori nás dopravili do hotela o polnoci. Registráciu som vybavil na druhý den ráno. Tam ma organizátori upozornil, aby som nepil vodu z vodovodu, nakoľko zdroj podzemnej vody sa nachádza v Sýrii.
Dostal som aj tabletky proti hnačke a bolesti brucha. Na všetkých verejných miestach v meste svietila cedula Zákaz piť vodu. Cítil som sa výborne, po príprave pred MS úplne fit, tak som tabletky neužíval. Organizátori pripravili skvelý úvodný ceremoniál.

Preteky

Tretí deň pretekov bola moja obľúbená disciplína – časovka. Bohužial, na kopcovitej trati sa stretla velmi silná konkurencia. Malou chybičkou bolo, že na kľuke prevodníku mám 52 zubov, niektorí pretekári mali o 2-3 zuby viac, a tým pádom aj vyššiu rýchlosť. Po preteku som analyzoval moju rýchlosť a kandenciu s Poliakom, ktorý skončil na treťom mieste – Poliak bol z kopca rýchlejší o 4km / hod. do kopca som ja šlapal o 1,5km / h rýchlejšie ako Poliak. Skončil som na 6. mieste, ale s výsledkom som spokojný. Poučenie, ktoré som si z časovky zobral je, že na Deaflympiáde budem počítať s vyšším počtom zubov na kľuke.

Ďalší deň prileteli do Turecka Česi, tak som s Jánom Capekom, nedoslýchavým cyklistom, spojil tréning, pridali sa ku nám aj Maďari.
Boli sme približne 50km od Sýrskych hraníc, keď začuli strelbu. Zo strachu sa vrátili do hotela, ja som pokracoval v tréningu, streľbu som nepočul. 🙂

Zdravotné problémy

4.den bol voľný deň. S Čechmi sme dali dvojhodinový tréning, tentokrát vzadu za nami boli v háku turecký vojaci na Hummeroch, ktorí nás postrážili a my sme mohli trénovať.

5. deň sa mi začali nevoľnosti a silné hnačky. Uvedomil som si, že som si mal dat tie lieky, čo nám nachystali organizátori. Ked má športovec hnačky, všetká energia ide z tela preč. Toto nastalo zrovna pred mojou obľúbenou disciplínou 100km ROAD RACE. Dlho som sa držal v balíku s Rusmi, asi po 50km ma bohužial začali opúšťať nohy a k tomu sa pridali bolestivé kŕče.
Napriek všetkým problémom som vydržal a nevzdal to – skončil som na 13.mieste.

Ďalšie 2 disciplíny – sprint a kriterium – nie sú moje špeciality, skončil som na 9. a 10.mieste. Posledný deň, počas balenia pred odchodom domov, som začul bomby a čierny dym z miesta výbuchov v diaľke. To som už bol rad, že sa chystám domov. O 2:30 bol odchod z hotela na letisko. Domov som sa vrátil spokojný a štastný, že žijeme v Európe, kde nie sú nepokoje.

Záver

Július Maťovčík preukázal obrovskú dávku odvahy a odhodlania, keď sa vydal do nebezpečného územia a dokázal úspešne reprezentovať Slovenskú republiku a nepočujúcich športovcov.

Veríme, že získané skúsenosti pomôžu Julovi k ďalšiemu rozvoju a dosiahnuté výsledky motiváciou do ďalších pretekov.

Tour de Formosa, Taiwan

V dňoch 4.-12. novembra 2018 absolvovali naši reprezentanti deaflympionici Adrián Babič a Július Maťovčík preteky Tour de Formosa na Taiwane. Adrián Babič tam išiel s cieľom obhájiť prvenstvo z roku 2016.

Podľa jeho vlastných slov tento rok to bolo náročnejšie: “…silnejšia konkurencia a 7 ťažkých etáp. Prvé etapy som sa cítil zle, keďže som nepretekal vyše mesiaca a tréningy boli veľmi slabé. Ale postupne každou etapou sa mi išlo lepšie a lepšie, až nakoniec sa mi podarilo opäť celkovo vyhrať. Som hlavne rád, že som prišiel úplne zdravý, bez škrabancov, pretože v každej etape boli veľké a nebezpečné pády. Ďakujem všetkým za to, že mi držali palce!”

Július Maťovčík sa umiestnil v silnej konkurencii na peknom 7. mieste.

Ďakujeme za vzornú reprezentáciu Slovenska!

Viac fotografií nájdete na tomto odkaze

…poďakovanie syna a športovca.

Tento týždeň som sa zúčastnil ME nepočujúcich v Belgicku na horských bicykloch. V prvej disciplíne XCE šprinty som vyhral jednoznačne kvalifikáciu, potom som aj s prehľadom povyhrával postupne prvú aj druhú rozjazdu, takisto aj semifinále. Vo finále mi nevyšiel štart a potom už bol veľký problém predbiehať, keďže bola úzka trať a tak som skončil na 4. mieste. Bol som z toho veľmi sklamaný.

Ďalšou disciplínou bolo XCO, v tejto disciplíne som minulý rok vyhral zlato na Deaflympiáde. Trať bola veľmi rýchla, technická, od štartu sme sa spolu s Rusom rýchlo vzďaľovali od ostatných súperov. V tejto disciplíne som nakoniec po malých chybičkách skončil na 2. mieste tesne za Rusom. Napriek tomu som bol so svojim výkonom veľmi spokojný. 


Poslednou disciplínou bolo MTB maratón. Trať bol dlhá 61,5km a veľmi rýchla. Napriek tomu, že som poblúdil asi 5-krát, vždy som dobehol prvých pretekárov. Posledných 20 kilometrov sme boli vpredu už len dvaja pretekári. V cieli to bolo opäť tesné a tak som sa mohol tešiť z prvého titulu Majstra Európy v maratóne.

Chcem sa poďakovať hlavne mojej trénerke Lenke Litvínovej, že mi veeeeeľmi pomáha a že každým rokom sa vďaka nej stále zlepšujem. Potom ďakujem môjmu mechanikovi strýkovi Štefanovi Babičovi za servis a tiež ďakujem pekne aj kolegovi Júliusovi Maťovčíkovi.

A ďakujem aj mojej mamine… za všetko, čo pre mňa robíš a že som ťa mohol potešiť s medailami k Dňu Matiek.
Takisto aj vám všetkým ďakujem za každú gratuláciu, veľmi si to vážim. ŠPORTU ZDAR ?

 

…z Facebooku Adriána Babiča

Šport prináša veľké emócie – pocity nespokojnosti, či sklamania, dokáže rýchlo vystriedať pocit malého, či väčšieho šťastia. A tak vaše srdce môže v priebehu niekoľkých dní zažívať pocity z premárnených šancí, stratených okamihov, ale aj z nekonečného pocitu naplnenia –
dosiahnutia spravodlivosti, keď po rokoch odriekania, skromnosti a driny dosiahnete najvyšší cieľ športovca – stupienok víťazov s miestom uprostred.
Asi takýto je príbeh skromného cyklistu Adriána Babiča na 23. Letnej Deaflympiáde. Najprv sklamanie z neodborného rozhodnutia rozhodcovskej komisie, potom pocity radosti premiešané otázkami “mohlo to byť lepšie?” cez pocity “postupujem, ale nie som v cieli”. A to najkrajšie predsa len prišlo: “stojím na vrchole – dotiahol som sa do cieľa každého športovca!”.
Tri medaile, každá iná. Azda vyššie už stojí len zbierka absolútnych medailí – zlatých…
Ale kam teraz? Od dnes to bude len obhajoba dnešných dní. A noví, či starí súperi nemajúci čo stratiť – sa budú pokúšať pokoriť kráľa.
Adrián má aj to šťastie, že nebol absolútne najlepší. Má čo vylepšovať, doťahovať, ladiť…
Najbližšie štyri roky môže mať krásny cieľ: byť absolútnym kráľom medzi cyklistami – deaflympionikmi.
A my mu tú krásnu cestu prajeme a budeme ju prežívať s ním. Mnoho šťastia a hlavne zdravia, Adrián, počas ďalších nádherných rokov!

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A ani na ceste za poslednou medailou nikto nezastavil Adriána Babiča, ktorému do zbierky deaflympijských medailí už chýbala jediná medaila – zlatá.
Tú získal dnes doobeda v horskej cyklistike.
Trasa, ktorá mu ju priniesla, obsahovala 3 okruhy po 9 km. Adrian už od začiatku získal prvenstvo, pričom stále zvyšoval svoj náskok nielen v zjazdoch, kde má lepšiu techniku ako konkurencia, ale aj v stúpaniach, keď zase preukázal výborné silové schopnosti.
Ďalší reprezentant Slovenska Július Maťovčík mal po včerajšom hromadnom páde v pelotóne narazené lýtko a v stúpaniach ho to kŕčovito brzdilo. Nakoniec skončil na peknom 8. mieste.
V súťaži štartovalo 34 pretekárov.
Dnes o 14:00 tu zaznie poprvýkrát slovenská hymna, my veríme, že to nie je poslednýkrát.
Slovensko má tak na svojom konte v tejto chvíli 4 deaflympijské medaile: jednu zlatú, striebornú a dve bronzové. Výprava tak už dnes v počte získaných medailí na Letných deaflympiádach prekonala rekord a je najúspešnejšou v 93-ročnej histórii športu nepočujúcich. A pritom Letná Deaflympiáda očakáva vystúpenie našich stolných tenistov a atlétiek…

Dnes sa to podarilo. Prvá slovenská medaila bola odovzdaná do rúk Slováka Adriana Babiča.

Pre slovenský deaflympijský tím znamená veľa, keďže je prvá – symbolicky otvára celému tímu cestu na stupne víťazov. Adriánovi však otvára aj cestu do sveta športu…
…a ruským deaflympionikom oči. 🙂 Iste nečakali, že ich objatie prelomí neznámy borec spod Tatier.
Adrián napriek skromným podmienkam v športovej príprave výborne načasoval formu a vybojoval striebornú medailu.
My ostatní veríme, že práve odštartoval historickú šnúru úspechov našich deaflympionikov, ktoré na tejto deaflympiáde očakávame…
Adrián, keďže ťa čakajú ešte ďalšie vystúpenia v cyklistike, prajeme ti mnoho síl do ďalších súťaží! … a možno – ešte nejakú medailu.

 

 

 

 

Preteky Tour de Formosa sú medzinárodné cyklistické preteky, ktoré sa konajú každé dva roky na Taiwane. Zúčastňujú sa na nich tí najlepší nepočujúci cyklisti zo celého sveta. Dá sa povedať, že sú to také neoficiálne majstrovstvá sveta v cestnej cyklistike. Lákalo ma to už dávnejšie, tento rok som sa dostal k tomu, že som sa tých pretekov mohol zúčastniť. Prihlášku mi potvrdili hneď, až ma to prekvapilo vzhľadom na časový posuň 7hodín. Tí Tchajwanci snád nespia. Aj na technické otázky odpovedali hneď. Mesiac pred pretekmi nám všetkým oznámili, že pretekov sa zúčastnia aj tri profesionálne taiwanské cyklokluby. Na toto som bol teda zvedavý, aký to bude mať vplyv na preteky. Let prebehol v pohode, neboli problémy ani s batožinou. S tým som mal trošku obavy, našťastie zbytočné.

 

95d7681defd32fb059fb769917ca2fe8           cyklistika

 

 

 

1.etapa: Taipei – Mount Yang Ming (26 km)

 

Táto etapa mala štart neďaleko veže Taipei 101, pohlaď na ňu bol impozantný. Prvá tretina tejto etapy viedla po rušných uliciach Taipei. Cesty v našom smere tak ako aj v ostatných etapách boli hermeticky uzavreté, avšak v opačnom smere fungovala doprava v typicky čínskom štýle a bohužiaľ aj smogu. Zvyšok etapy bol v prudkých kopcoch. Spočiatku som žiadne problémy nemal, v polovici kopca sa ozvali kŕče, s ktorými občas bojujem. Stúpanie roztrhalo pelotón, darí sa mi držal vpredu. Prudké stúpanie, smog, vlhko, taká trošku netradičná kombinácia na preteky. Uvažujem, že keby som mal rúško ako takmer všetci motorkári, či by to predsa len nepomohlo. Šliapem, držím sa hlavnej skupiny, v závere ma zas chytili kŕče. Snažím sa len zmierniť rýchlosť, a nemyslieť na bolesť, do cieľa vchádzam na 9.mieste. Mal som na viac, nebyť kŕčov, som s výsledkom spokojný.

2. etapa: New Taipei – Taichung City (144 km)

 

Rovinatá etapa za slnečného počasia, priemer 28 stupňov, relatívne nízka vlhkosť vzhľadom na taiwanské pomery. Prvých 80km sa šlo v pelotóne v závese za rozhodcovským autom, potom sme dostali znamenie, že sa môžeme pokúsiť o individuálne úniky. Priemerná rýchlosť 48km/h dokazuje vysokú úroveň min.15tich pretekárov. Držím sa Rusov, tí ma svojou spoluprácou doslova fascinujú. Striedajú sa vo vedení, radia si. Toto som u Američanoch nepostrehol, hoci aj oni boli štyria. Západ ostrova je priemyselný, našu trasu lemujú fabriky, montážne haly. Pre teplo musím časrejšie doplnat tekutiny zo servisného vozidla. Mám vynikajúceho asistenta a technika v jednom. Robí všetko pre to, aby som sa nenakláňal k nápojom. Ani ruky vystrieť nemusím. Vysoké tempo pokračuje, držím sa v prvom pelotóne, parkrát som sa aj pokúsil o únik, chýbala spolupráca ostatných a Rusi ma zakrátko dobehli. 25km pred cielom sa ide vyše 50km/h, 13.miesto.

3.etapa: Taichung City – Tainan City (173 km)

 

Najdlhšia etapa týchto pretekov. Opäť teplo, takmer bezvetrie, toto bude makačka. Moju predtuchu potvrdila samotná etapa, ktorá mala rovinatý profil. Po 90km znamenie, že môžeme robiť individuálne úniky. Toto sú najdlhšie etapové preteky nepočujúcich na svete, tempo veľmi vysoké, ukazuje sa zvyšujúca úroveň pretekárov.Dnes sa cítim vyborne, uvažujem o uniku aspoň 15km pred cieľom. Doplnam tekutiny, gély a šlapeme popri ryžových polí vo vnútrozemí. Rozhodca ukazuje 15km do ciela, vyštartujem, ide mi to výborne. Ako som bol od pelotónu vzdialený 300 metrov, Rusi vyštartovali tiež. Hromžím a pridávam. Využili toho aj ostatní a 2km ideme rýchlosťou, za ktorú by sa nehanbili ani silnejšie skútre. Som druhý, vyzerá to na dnes nádejne. Krč! posledných 20 metrov som už nič urobiť nemohol. 14.miesto.

4.etapa: Tainan City – Pingtung County (171 km)

 

Všímam si, že ako ideme nižšie po ostrove, je teplejšie a vlhšie. Mierne stúpania, klesania, v druhej polovici ideme už po pobreží, čo znamená silnejší vietor od mora. 90km a znamenie úniku. Tentoraz sú všetci nejak opatrní, kútikom oka vyčakávajú, kto sa pokusí o únik. Budem čakať aj ja? Stávam do pedálov a ako na povel ma silná skupina nasleduje. Je teplo, tekutiny tu majú veľmi dôležitú úlohu, až trikrát som potreboval doplniť stav fliaš. Vedenie preberajú Rusi. Sledujem ich taktiku a cítim sa ako na Tour de France. Vlastne je to to isté, len v menšej podobe. Vietor od mora duje, rýchlosť napriek tomu je okolo 50km/h. V cieľovej rovinke som zas dostal slabý krč, čo ma obralo o medailové umiestnenie,záverečný špurt je o centimetroch. Aj tu rozhodovali centimetre a videorozhodca mal čo robiť, aby určil presné poradie. 7.miesto.

5.etapa: Pintung County – Taitung County (143 km)

 

Sme na východnom pobreží ostrova, ráz krajiny sa úplne zmenil z priemyselnej na poľnohospodársku.Profil je pomerne hornatý, celková priemerná rýchlosť sa znižuje a klesania ju zas zvyšujú. Skupina elitných počujúcich pretekárov sa pokúsila o pár únikov. Niečo im tam nevyšlo podla predstáv, dvaja zosadli z bicykla a išli si to vysvetľovať ručne. V živote som túto situáciu nezažil. Nakoniec ich diskvalifikovali pre nešportové správanie. Ako to v kopcoch býva, pelotón nikdy nevydrží spolu. Ja sa cítim silný, kŕče ma obchádzajú. Zázrakom sa striedame všetci vo vedení, zopár bezvýznamných únikov, ktoré sa hneď zlikvidovali. Cieľové rovinky sú tu fakt rovné, žiadne zákruty, ako to býva zvykom. Šlapem ako o život, Rusi geniálne blokujú ostatných a svojho najlepšieho posielajú do úniku. Kde nie je spolupráca, tam nie je výsledok. 6.miesto, relatívna spokojnosť.

6.etapa: Taitung County – Hualien County (155 – 90km)

 

Pre zavalenú cestu, ktorý spôsobil cyklón či hurikán, čo sa nedávno prehnal ostrovom, organizátori zmenili a skrátili trasu na 90km. Spoznávam tu aj iné počasie- silný vietor, dážď a pomerne chladno, čo nás sprevádza po celý deň. Išlo sa cez hornatú oblasť s dvoma nebezpečne dlhými stúpaniami, kde sa skupiny okamžite preriedili. Vďaka svedomitej príprave sa držím prvého úniku. Pre zimu som ani tekutiny nedopĺňal. Posledných 40km nám fúka taký silný vietor, že rýchlejšie ako 35km/h sa nedá ísť. Šprint v cieľovej rovine pripomínal grotesku v súboji s prírodným živlom. 7.miesto. Opäť a opäť rozhodovali centimetre. Akoby sedmička bola mojím šťastným číslom.

7.etapa: I-Lan County – Keelung City

 

Posledná etapa týchto pretekov, ja som rozhodnutý aj siahnuť na dno svojích síl a pokúsiť sa o medailové umiestnenie. Po 50tom kilometri je cesta voľná, šlapem jedna radosť. Sledujem Rusov ako sa dohadujú o niečom, nie je mi jasné o čom. Vediem pelotón, cítim, že dnes to dám. 300 metrov pred cielom sa cesta zužovala do prudkého lievika a následne stáčala doprava do prudkého kopca. Tesne pred lievikom Rusi vyšprintovali, následne ako sa prechádzalo lievikom, celú skupinu spomalili, všetci sa začali tiesniť, vznikli početné kolízne situácie a oni si medzitým vyšprintovali hore do ciela. 6.miesto ma napriek tomu mrzí, ale taký je už šport.

 

Rusi ukázali, že sú vo výbornej forme, schopní držať krok s tými najlepšími počujúcimi pretekármi kdekoľvek na svete. Mrzí ma, že mi párkrát uniklo medailové umiestnenie. Predsalen – nemal som s kým spolupracovať – ako tí Rusi. Šliapal som sám za seba, čo využili viacčlenné tímy a šetrili si tak sily na záverečné špurty. Za spomenutie stojí aj fakt, že Rusi ako jediní sa venujú cyklistike na profesionálnej úrovni. Sú dotovaní štátom, pripravujú sa v tých najlepších podmienkách a ich 14 medailí hovorí za všetko. Celkovo som skončil na deviatom mieste. Považujem to za veľký úspech aj vzhľadom na kvalitnú účasť.

 

IMG_1679[1]IMG_1628[1]IMG_1637[1]