Šport prináša veľké emócie – pocity nespokojnosti, či sklamania, dokáže rýchlo vystriedať pocit malého, či väčšieho šťastia. A tak vaše srdce môže v priebehu niekoľkých dní zažívať pocity z premárnených šancí, stratených okamihov, ale aj z nekonečného pocitu naplnenia –
dosiahnutia spravodlivosti, keď po rokoch odriekania, skromnosti a driny dosiahnete najvyšší cieľ športovca – stupienok víťazov s miestom uprostred.
Asi takýto je príbeh skromného cyklistu Adriána Babiča na 23. Letnej Deaflympiáde. Najprv sklamanie z neodborného rozhodnutia rozhodcovskej komisie, potom pocity radosti premiešané otázkami „mohlo to byť lepšie?“ cez pocity „postupujem, ale nie som v cieli“. A to najkrajšie predsa len prišlo: „stojím na vrchole – dotiahol som sa do cieľa každého športovca!“.
Tri medaile, každá iná. Azda vyššie už stojí len zbierka absolútnych medailí – zlatých…
Ale kam teraz? Od dnes to bude len obhajoba dnešných dní. A noví, či starí súperi nemajúci čo stratiť – sa budú pokúšať pokoriť kráľa.
Adrián má aj to šťastie, že nebol absolútne najlepší. Má čo vylepšovať, doťahovať, ladiť…
Najbližšie štyri roky môže mať krásny cieľ: byť absolútnym kráľom medzi cyklistami – deaflympionikmi.
A my mu tú krásnu cestu prajeme a budeme ju prežívať s ním. Mnoho šťastia a hlavne zdravia, Adrián, počas ďalších nádherných rokov!