Kto je?

Eva JURKOVÁ

Rodiskom dvadsaťpäťročnej východniarky je Stropkov, jej život je však odmalička spojený s malou dedinkou Miňovce neďaleko vodnej nádrže Veľká Domaša. K pingpongovej loptičke ju priviedol otec, tiež zanietený hráč stolného tenisu. Už počas jej detstva rodičia zistili, že na 90% nepočuje na obidve uši. Začala používať strojček, ktorý jej pomáha lepšie počuť, pričom sa snaží čítať aj z pier. Ani to jej však nebránilo tomu, aby ako malé dievča od zbierania loptičiek začala popri staršej sestre Ľudmile aktívne trénovať. Odmalička chcela vyhrávať, zlepšovať sa  a dokázať, že na to má. Otec ju od jej piatich rokov spolu so sestrou každý deň vozil na tréning do 60 km vzdialených Michaloviec. Tam sa jej venoval tréner Andrej Dzelinský, ktorý je jej jediným trénerom až do súčasnosti. Neskôr, keď mala desať rokov, prestúpila kvôli stolnému tenisu na športové gymnázium do Košíc. Pôsobila vo viacerých slovenských kluboch, neskôr hrala jeden rok ženskú extraligu v poľskom Nadarzyne a potom tri sezóny 1. poľskú ligu za Krosno. Poľskú Extraklasu hrala opäť v sezóne 2018/2019 v Białystoku. Aktuálne je hráčkou VfL Sindelfingen 1862 v 3. nemeckej bundeslige. Je devätnásťnásobnou medailistkou z majstrovstiev Slovenska, z toho sedemkrát získala zlato medzi dospelými (dvakrát v dvojhre, dvakrát v štvorhre a trikrát v mixe). 

 

Záľuby: Cestovanie po svete, hudba, pozeranie seriálov

Ciele: Získať deaflympijskú medailu, založiť si rodinu, byť šťastná v živote.

Vzory: Ľudmila Jurková – moja sestra, aj vďaka ktorej hrám stolný tenis, vždy mi bola oporou v mojich začiatkoch až doteraz.

Miesto pôsobenia: Košice, v hale klubu STK Lokomotíva Košice a taktiež trénujem dodnes v mojej bývalej škole (Športové Gymnázium Košice)

Dátum narodenia: piatok, 24. marca 1995

Šport: Stolný tenis

Klub:
Domáci klub (aj medzi nepočujúcimi) – STK Lokomotíva Košice
Hosťovací klub – VfL Sindelfingen 

Tréner: Andrej Dzelinskij, 56 rokov

Jeho najsilnejší zážitok spojený s Evou: Môj najsilnejší zážitok je zisk bronzovej medaile z deaflympiady v roku 2013. Evka mala vtedy len 18 rokov a vôbec sme nečakali taký úspech. Keďže aj prehrávala 0:2, ale dokázala ten zápas svojou bojovnosťou otočiť a vyhrať 4:2. Prvýkrát mi po víťaznom zápase vyšli slzy šťastia. A vidieť po víťaznom zápase Evkin fanklub, a to slovenskú výpravu, ako bežia dole ku stolu a idú jej gratulovať a tešiť sa s nami, bolo nádherne. Bol som na nás všetkých hrdý aj stále som! 🙂

Jej najsilnejší zážitok: Jednoznačne moja najkrajšia spomienka je z deaflympiady 2013, keď som v zápase o bronzovú medailu porazila Číňanku, bola som veľmi šťastná a ešte o to šťastnejšia, že pri mne bol tréner a ľudia ktorí boli tiež na deaflympiade zo Slovenska, tešili sa všetci so mnou a podporovali ma. Pre mňa to bola nezabudnuteľná atmosféra a doteraz na to spomínam so slzami na krajíčku.

Jej najväčšie sklamanie:
Moje najväčšie sklamanie je keď som na deaflympiáde 2017 o postup do semifinále prehrala s novou čínskou hráčkou, na mojom výkone sa podpísal zápasový stres, zľakla som sa vyhrať a kazila som veľa ľahkých lôpt. Mrzelo ma to pretože som mala natrénované. 

Najväčšie úspechy