Diskriminácia nepočujúcich
Každá osoba so zdravotným postihnutím sa stretáva s nejakou formou diskriminácie, ktorá jej sťažuje život. Inak to nie je ani pri osobách so sluchovým postihnutím. Často rozprávame a poukazujeme na diskrimináciu tejto skupiny občanov.
Zvláštnosťou tejto skupiny zdravotne postihnutých je však ich vyčleňovanie sa z okolitej spoločnosti, keď z rozhodovania o vlastnom osude zámerne (na základe pravidiel) vylučujú počujúcich a vzniká tak…
Diskriminácia počujúcich?
Osoby so sluchovým postihnutím vytvárajú svoje vlastné zoskupenia, kde si pomáhajú a podporujú sa. Zásadným problémom je však fakt, že na určitom stupni rozhodovania nepripúšťajú medzi seba iných, ako sú sami a to aj na základe verejne deklarovaných pravidiel.
Ak hodnotíme výsledok takéhoto pôsobenia, dospejeme k presvedčeniu, že nakoniec ide o kontraproduktívny postoj a vo vzťahu k okolitému svetu to je Pyrrhovo víťazstvo. Prehnaná ochrana vlastnej identity je zaplatená izoláciou a to nielen spoločenskou, ale predovšetkým materiálnou. Žiadna majoritná spoločnosť nebude podporovať menšinu, ktorá sa sama dopúšťa diskriminácie takýmto spôsobom.
Nerozumným prijímaním diskriminačných pravidiel sa nepočujúci sami izolujú pred vonkajším svetom, čím však paradoxne brzdia vlastný rozmach, čo majoritnej spoločnosti v mnohých ohľadoch vlastne vyhovuje.
Do roku 2011 prevládala diskriminácia počujúcich aj vo vrcholových orgánoch nepočujúcich športovcov. Vtedajšia „Slovenská asociácia zväzov nepočujúcich“ a „Slovenský deaflympijský výbor“ to mali priamo v stanovách zakotvené, napr. SAZNŠ:
„Členom Výkonného výboru SAZNŠ sa môže stať len občan so sluchovým postihnutím podľa štatútu Deaflympics, EDSO a ICSC – so stratou sluchu najmenej 55 dB na lepšom uchu“.
Takýmto spôsobom boli z rozhodovania vyčlenení počujúci a obidve združenia ovládal nepočujúci Jaromír Ruda, ktorý nakoniec doviedol Slovensko k najväčšiemu fiasku v celosvetovej histórii deaflympijského športu – zrušeniu XVII. Zimnej deaflympiády.
V tomto prípade to boli počujúci, ktorí upozorňovali na túto paradoxnú diskrimináciu, ako aj zneužívanie postavenia nepočujúceho prezidenta, alibisticky využívajúceho diskriminačné ustanovenie v stanovách.
V roku 2011 vznikol súčasný Deaflympijský výbor Slovenska, ktorý odmietol takýto spôsob pravidiel, pochádzajúcich priamo z medzinárodných štruktúr (ICSD). Vo svojich stanovách už nevyčleňuje počujúcich z riadenia športu osôb so sluchovým postihnutím na Slovensku. Ani prezidentom združenia tak nemusí byť len osoba so sluchovým postihnutím.
Reforma súčasného ICSD
Je dôležité priblížiť sa svetu (patriaceho všetkým rovnako), otvoriť svoje brány aj počujúcim, a aj tak získať väčší vplyv vo svete. Aktuálna situácia nahráva skôr rôznym špekulantom z radov nepočujúcich, ktorí zneužívajú situáciu vo svoj prospech a nie v prospech deaflympijského hnutia, či športu nepočujúcich. Z týchto dôvodov sme sa rozhodli podať správnej rade ICSD návrhy na zmenu stanov.
Prinášame vám kompletné znenie našich návrhov na reformu deaflympijského hnutia v slovenčine, ktoré sme 16. marca 2020 predložili ICSD.
Návrh 1
Zrušiť bod 9.1.6. z Ústavy ICSD, ktorý znie:
„Delegáti na kongrese ICSD musia byť schopní komunikovať v medzinárodnom posunkovom jazyku.“
Zdôvodnenie:
Na kongrese ICSD je primárnym komunikačným prostriedkom medzinárodný posunkový jazyk. Oficiálnym jazykom ICSD je písaná angličtina.
Uvedené ustanovenie Ústavy ICSD je diskriminujúce, pretože znalosť medzinárodného posunkového jazyka nemôže byť vynútenou podmienkou prístupu na kongres ICSD. V súčasnosti, pri organizovaní akýchkoľvek významných medzinárodných kongresov vo svete (počujúcich), tlmočenie zabezpečuje organizátor kongresu. Kongresy sú obvykle vedené v jazyku hostiteľskej krajiny, prípadne v niektorom svetovom jazyku. Zároveň, podľa významu a medzinárodného postavenia kongresu, organizátor zabezpečuje simultánne tlmočenie do ďalších svetových jazykov. Účasť nikoho sa však nepodmieňuje znalosťou nejakého jazyku, preto je možné spomínaný bod ústavy považovať za diskrimináciu.
ICSD by mal rešpektovať takéto medzinárodné štandardy, ak chce prijímať podporu a pozornosť okolitého svetu, v ktorom významne prevažujú počujúci. Práve počujúci zásadne rozhodujú aj o svete nepočujúcich a sami posunkový jazyk neovládajú. V súčasnej modernej spoločnosti počujúci citlivo vnímajú znenie sporného bodu ústavy ICSD a považujú ho za diskrimináciu.
Návrh 2
Doplniť nový bod do ústavy:
„ICSD na kongresoch a akýchkoľvek svojich verejných prezentáciách (napr. komunikačné videá v posunkovom jazyku na webových stránkach) zabezpečuje tlmočenie z medzinárodného posunkového jazyku do hovorenej angličtiny a naopak, aby tak bola zabezpečená obojstranná komunikácia s počujúcou verejnosťou.“
Zdôvodnenie:
Tak, ako je to štandardné v celom svete, tak by to malo byť i na kongresoch ICSD. Mal by byť používaný univerzálny komunikačný jazyk, ktorému môže rozumieť ktokoľvek na svete.
- V súčasnosti sú všetky zápisy z kongresu sú pripravované v angličtine ako v oficiálnom jazyku. Preklad do hovorovej angličtiny zabezpečí, že akékoľvek skutočnosti prezentované na kongrese ICSD budú zrozumiteľné aj počujúcim účastníkom kongresu.
- ICSD ako uznaná medzinárodná organizácia by nemala vytvárať také podmienky, ktoré ju stavajú do pozície izolovanej komunity neschopnej začleniť sa do štruktúr modernej spoločnosti v ktorej existuje. Tieto štruktúry nevyhnutne potrebuje pre svoje fungovanie (bez štadiónov, pretekových dráh, štátnej podpory športu nepočujúcich a pod. by nemohla existovať). Preto aj akékoľvek vlastné aktivity, kongresy by mali byť prístupné aj pre delegátov, či hostí, ktorí nie sú nepočujúci a neovládajú posunkový jazyk, keďže títo môžu významnou mierou prispievať k jej rozvoju.
- Tlmočenie televíznych správ, relácií, príhovorov štátnych, či významných spoločenských osobností do posunkového jazyku sa vo vyspelých a moderných štátoch Európy objavuje ako nový spoločenský štandard. ICSD by mal uznať túto skutočnosť a na mieste zabezpečiť do hovoreného anglického jazyka preklad svojich najvýznamnejších aktivít, kongresov, ktoré prebiehajú v medzinárodnom posunkovom jazyku. Preukáže sa tak okolitému svetu ako otvorená spoločnosť, s jasnými a zrozumiteľne formulovanými postojmi, potrebami, či požiadavkami.
- ICSD, ako uznávaná medzinárodná organizácia a partner IOC, by mal na svojich kongresoch zabezpečiť komunikáciu v anglickom jazyku aj kvôli skutočnosti, že v tomto jazyku sa oficiálne komunikuje i v IOC. Takto preukáže ústretový postoj a úctu aj svojmu najvýznamnejšiemu medzinárodnému partnerovi a napomôže zlepšeniu spolupráce a vzájomnému porozumeniu.
Návrh 3
Zrušiť z Ústavy ICSD bod 9.3.2., ktorý znie:
„Všetci členovia výkonnej rady musia byť nepočujúce osoby zbehlé v medzinárodnom posunkovom jazyku.“
Zdôvodnenie:
Takéto znenie ústavy je diskriminujúce.
Deaflympijský šport je na okraji záujmu svetovej verejnosti. Pre počujúcu verejnosť je prakticky neviditeľný o čom svedčia prázdne štadióny aj na vrcholných deaflympijských podujatiach. Deaflympijský šport sledujú prakticky len nepočujúci. Tento verejný „nezáujem“ je dôsledkom neochoty „ostatnej“ spoločnosti a zo strany štátov, podporovať deaflympijský šport a deaflympionikov. Nezáujem môžeme vidieť aj zo strany IOC, sponzorov a ďalších verejných a športových inštitúcií. V posledných rokoch je čoraz ťažšie nájsť krajiny, ochotné zorganizovať vrcholné deaflympijské športové podujatia (Deaflympiády, Majstrovstvá sveta, či Európy). Toto je výsledkom dlhodobej a dobrovoľnej izolácie deaflympijského hnutia vo svete na čele s výkonnou radou ICSD.
Ak členovia výkonnej rady ICSD musia byť výlučne nepočujúce osoby zbehlé v medzinárodnom posunkovom jazyku, tak je tým síce zabezpečená ich lepšia interná komunikácia, no na druhej strane takáto podmienka realizuje obraz izolácie, vyčleňovanie z väčšinovej (počujúcej) populácie s ktorou by členovia výkonnej rady ICSD mali komunikovať a nadväzovať spoluprácu.
Uvedené ustanovenie je zároveň kontraproduktíne, keďže vyraďuje z členstva vo výkonnej rade množstvo manažérov, ktorí by boli schopní pomôcť zviditeľniť deaflympijský šport a deaflympionikov, vzbudiť záujem širokej verejnosti a tak cielene nasmerovať finančné toky aj na rozvoj deaflympijského hnutia.
Toto ustanovenie nemá obdobu ani v IOC. Podobne, ani v IPC nenájdeme podmienku, že by členmi výkonného orgánu mohli byť iba telesne postihnuté osoby.
Sme presvedčení, že je potrebné dať príležitosť všetkým, bez ohľadu na pohlavie, farbu pleti, vyznanie… a druh postihnutia. Deaflympijský šport a deaflympionici so svojím jedinečným posunkovým jazykom sú pre svet počujúcich zaujímaví, avšak v určitých hraniciach, ktoré si dnes sami vymedzujú. Ak sa sami vedome, či nevedome izolujú, „ostatok“ spoločnosti ich rešpektovať a podporovať nebude.