Súčasný stav
Vo svete medzinárodných športov existujú Olympijské hry a súťaže pre športovcov so zdravotným postihnutím – ako sú Paralympijské hry, Deaflympiády a Špeciálne olympijské hry. Olympijské hry nie sú zo svojej podstaty prístupné pre väčšinu postihnutých športovcov.
Vytvorenie špeciálnych súťaží pre športovcov, ktorí sú telesne, zrakovo a mentálne postihnutí, alebo ktorí sú nepočujúci, bolo veľkým prínosom pre športovcov, ktorí by inak nikdy nedostali príležitosť zabojovať o športový vrchol a dosiahnuť športovú „nesmrteľnosť“ v podobe získania vavrínového venca.
Medzi počujúcou komunitou však panuje mylná predstava, že hluchota je jednoducho ďalšou formou zdravotného postihnutia, že ide o menšinovú podskupinu v komunite s väčšinovým postihnutím. Táto mylná predstava viedla k otázke: „Prečo nemôžu všetci zdravotne postihnutí športovci, vrátane nepočujúcich, súťažiť spolu?“
História Hier
Olympijské hry sú určené pre športovcov na vrchole síl. Moderná verzia sa oslavuje od roku 1896, kedy ich oživil barón Pierre de Coubertin. Tieto hry neboli nikdy prístupné pre telesne postihnutých športovcov.
Svetové hry pre nepočujúcich, tzv. Tiché hry, neskôr pomenované ako Deaflympiáda, boli založené v roku 1924 a odvtedy sa konajú prakticky nepretržite. Paralympijské hry sa prvýkrát konali v Ríme v roku 1960. Športovci s mentálnym postihnutím boli pod Paralympijské hry pričlenení v roku 1996.
Medzinárodný výbor pre nepočujúcich športovcov (ICSD)
CISS (Comité International des Sports des Sourds), založená v roku 1924 a dnes známa ako ICSD, sa v súčasnosti blíži k veku sto rokov. ICSD sa skladá z národných športových organizácií pre nepočujúcich a na Slovensku ho zastupuje Deaflympijský výbor Slovenska.
Medzinárodný olympijský výbor uznáva ICSD od roku 1955.
V roku 1966 mu Medzinárodný olympijský výbor (MOV) udelil Pohár Pierre de Coubertina za prísne dodržiavanie olympijského ideálu a služby medzinárodnému športu.
Medzinárodný Paralympijský výbor (IPC)
V roku 1985 požiadal predseda MOV Juan Antonio Samaranch CISS, aby sa pripojil k Medzinárodnému koordinačnému výboru – ICC (predchodca IPC) s cieľom zabezpečiť organizačnú štruktúru športu so zdravotným postihnutím v rámci MOV. CISS po získaní uistenia, že si zachová autonómiu a bude pokračovať vo svojich vlastných hrách, súhlasila a v roku 1986 bola prijatá.
CISS ako zakladajúci člen IPC
Po dlhých rokovaniach, keď sa CISS stal zakladajúcim členom IPC, bola uzavretá dohoda o zachovaní autonómie, pokračovaní vo svojich vlastných hrách a podieľaní sa na všetkých príjmoch získaných zo športu so zdravotným postihnutím. To sa nestretlo so súhlasom ostatných športových organizácií zdravotne postihnutých. Napriek tomu bola vytvorená IPC a CISS sa ujala svojho miesta vo Výkonnom výbore IPC.
Ignorácia nepočujúcich športovcov zo strany IPC
V roku 1990 pretrvávajúce problémy vyvrcholili. V národných olympijských výboroch došlo k veľkým zmätkom, pokiaľ išlo o štatút hier nepočujúcich a nepočujúcich športovcov. Mnohé z národných športových organizácií pre nepočujúcich, ktoré predtým mali priame a harmonické väzby so svojím národným olympijským výborom, stratili tieto väzby a boli nútené stať sa národnou športovou organizáciou so zdravotným postihnutím. Stratili tak svoju autonómiu a väčšinu svojho financovania.
Niektorým bolo zamietnuté povolenie účasti na hrách pre nepočujúcich a bolo im povedané, aby sa zúčastnili Paralympijských hier napriek tomu, že pre nepočujúcich neboli na paralympiádach k dispozícii žiadne športové súťaže.
IPC taktiež prestalo poskytovať prostriedky MOV medzi nepočujúcich športovcov, napriek stále existujúcej pôvodnej dohode. Tým sa stratila autonómia a finančná samostatnosť nepočujúcich.
Opätovné osamostatnenie CISS od IPC
Nakoniec sa členovia CISS po rozsiahlej diskusii rozhodli, že jediným spôsobom, ako vyriešiť tento problém medzi Paralympijskými hrami a Deaflympiádami, je rezignácia na členstvo, alebo vzdanie sa Deaflympiád a účasť na Paralympijských hrách.
CISS sa opýtala IPC, čo by znamenala účasť nepočujúcich športovcov na paralympijských hrách, pokiaľ ide o počet športovcov, typy podujatí, poskytovanie tlmočníkov a kontrolu súťaží. IPC formálne neodpovedala.
V zákulisí sa hovorilo, že IPC si cení členstvo CISS, ale oficiálne uviedli, že účasť športovcov nepočujúcich na paralympijských hrách bude musieť byť prerokovaná neskôr. Toto sa prakticky nikdy neudialo.
MOV uviedol, že ak by CISS chcel opustiť IPC, mohol by tak urobiť, ak by to bola silná túžba jeho členov. MOV tiež uviedla, že bude naďalej uznávať hry CISS. Delegáti CISS neskôr spoločne hlasovali za odstúpenie od dohody s IPC.
Prečo nepočujúci športovci potrebujú vlastné hry
Existuje všeobecný názor u počujúcej populácie, že nepočujúci športovec je fyzicky schopný súťažiť bez významných obmedzení, s výnimkou komunikačných bariér. Avšak už pri príprave nepočujúceho športovca je strata sluchu silne limitujúca, pretože nie je vždy možné detailne vysvetliť jemné, ale rozhodujúce detaily športovej prípravy a tak aj používať všetky dostupné možnosti a prostriedky ako ich majú nedotknutí športovci. A teda takíto športovci nikdy nedokážu rovnocenne súťažiť na vrcholnej úrovni s počujúcimi.
V hrách pre nepočujúcich všetky obmedzenia zdanlivo zanikajú. Všetci majú rovnaké východiskové možnosti. Športy a ich pravidlá sú zväčša rovnaké ako v prípade intaktných športovcov. Neexistujú žiadne špeciálne športy a jediné prispôsobenie spočíva v zviditeľnení zvukových signálov. Napríklad na spúšťanie signálov sa používajú semafory. Medzi športovcami, ktorí majú povolené súťažiť v hrách pre nepočujúcich, neexistujú žiadne ďalšie klasifikácie, skupiny, či triedy (ako u telesne a zrakovo postihnutých). A i keď nepočujúci by sa mohli ďalej rozdeliť najmenej na tri podtriedy (nepočujúci, kochleárnici a nedoslýchaví) nie je to tak. Jedinou podmienkou je požiadavka, že každý športovec má stratu sluchu najmenej 55 decibelov na lepšom uchu. Všetci tak súťažia v jednej skupine bez ďalšieho delenia – na rozdiel od paralympionikov, ktorí vďaka jemnosti rešpektujúcej druhy postihnutia vytvárajú veľmi početné spoločenstvo.
V paralympijských hrách je veľa športov upravených.
Kvôli veľkému rozsahu fyzických kvalít museli byť športovci súťažiaci v paralympijských hrách rozdelení do mnohých podskupín a klasifikovaní podľa schopností. Tento klasifikačný systém je veľmi zložitý a jeho cieľom je vytvoriť rovnaké podmienky pre športovcov.
Nepočujúci takéto delenie nepoznajú.
Nepočujúci športovec vylúčený zo skupiny počujúcich
Nepočujúci športovec vníma zdravotne postihnutého športovca v prvom rade ako osobu, ktorá počuje, až potom ako osobu so zdravotným postihnutím.
Keď sa napr. atléti stretnú na Paralympijských hrách, bez ohľadu na fyzické obmedzenia, sú schopní slobodne sa baviť (pokiaľ majú spoločný jazyk). Nepočujúci športovec je však vždy vylúčený zo skupiny. Na druhej strane, na stretnutiach nepočujúcich, môžu títo športovci zvyčajne komunikovať s inými nepočujúcimi bez ohľadu na to, ktorú krajinu (jazyk) zastupujú, lebo posunkový jazyk je do značnej miery celosvetovo univerzálny.
Keby mali nepočujúci športovci súťažiť na Paralympijských hrách, na zachovanie ducha družnosti by bolo potrebné množstvo tlmočníkov posunkového jazyka na prekonanie komunikačnej bariéry, inak by boli nepočujúci športovci fakticky oddelení od ostatných zdravotne postihnutých športovcov.
Paralympijské hry čelia prísnym obmedzeniam počtu súťažiacich (aj kvôli obrovskému množstvu podskupín). Mnohí paralympionici nechceli zahrnúť športovcov s mentálnym postihnutím do Paralympijských hier a aj v posledných rokoch môže štartovať na Paralympijských hrách len ich obmedzená časť.
Hnutie Špeciálnych olympiád (pre mentálne postihnutých) je súkromná organizácia a nie je súčasťou IPC. Istotne aj z dôvodu príliš veľkého počtu možných účastníkov.
V Riu (2016) súťažilo na Letných Paralympijských hrách viac ako 4 300 športovcov. Posledná Letná Deaflympiáda v Samsune (2017) prilákala viac ako 3 000 športovcov. Je zrejmé, že Paralympijské hry nie sú schopné (a ochotné) absorbovať také veľké sumárne množstvo športovcov. Niektorí športovci by museli byť obmedzení, aby sa umožnila účasť aj len obmedzeného počtu nepočujúcich športovcov. Následkom toho by vlastne trpeli všetci zdravotne postihnutí športovci.
Bola by kombinácia paralympijských a deaflympijských hier ekonomickým, či individuálnym prínosom?
Myslíme si, že nie.
Ekonomická úspornosť je iluzórna. Ak by aj deaflympionici súťažili na paralympijských hrách, iste by to neušetrilo žiadne financie. Zrejme by to stálo viac. Kvalifikovaní tlmočníci posunkového jazyka v potrebných množstvách ako ďalší členovia realizačných tímov sa nedajú ľahko nájsť a sú drahí.
Hry pre nepočujúcich sú v súčasnosti organizované veľmi hospodárne, pričom hlavné náklady sa týkajú miest a úradníkov. Jednotlivé tímy znášajú náklady na jedlo, ubytovanie, uniformy, vybavenie a pomocný personál.
Záver
Nepočujúcich športovcov nie je možné zaradiť do kategórií zdravých a ani zdravotne postihnutých. Je častou skúsenosťou nepočujúcich, že ich jedinečnosť sa stráca, keď sa dostanú do prítomnosti ktorejkoľvek inej kategórie.
Nepočujúci medzi počujúcimi, či už telesne, alebo zrakovo postihnutými, sú takmer vždy vylúčení, neviditeľní a nepozorovaní. Medzi sebou však nemajú žiadne obmedzenia.
Aktuálna situácia v športe zdravotne postihnutých na Slovensku, ale aj vo svete vyzerá tak, že mnohé organizácie sú viditeľne diskriminované na úkor iných. Je právom každej organizácie, ktorá podporuje zdravotne postihnutých športovcov, aby sa podieľala na vytvorení čo najlepších podmienok pre svojich členov. Ak majú vytvárať ďalšie spojenia, tak len na základe rovnocennosti, obojstranného prospechu a vzájomnej dôvery.
