Od Tichých hier po Deaflympiády
Nepočujúci športovci sú veľakrát zanedbávanými osobnosťami v spoločnosti. Pre bežného človeka je náročné na prvý pohľad odhaliť postihnutie nepočujúcich. Pri ľuďoch na vozíkoch, alebo inak telesne postihnutých, vidíme na prvý pohľad ich jedinečnosť. Preto v spoločnosti prevláda názor, že nepočujúci vlastne nemá veľký problém a stačí mu pokyny napísať. Z tohto dôvodu prevláda názor, že nepočujúci športovci môžu súťažiť na veľkých podujatiach spolu s paralympionikmi, alebo dokonca so zdravými športovcami.
V dnešnom príspevku sa bližšie pozrieme na šport nepočujúcich, ktorého história je o desaťročia dlhšia ako história Paralympijských hier.
Prvý športový klub zdravotne postihnutých športovcov
Ak by sme sa opýtali verejnosti, kto položil základy športu zdravotne postihnutých športovcov, tak by sme v drvivej väčšine dostali odpoveď, že to musel byť nejaký vozíčkar, človek s jednoznačným fyzickým postihnutím. Je to pochopiteľné, keďže na paralympijských športovcoch je na prvý pohľad vidieť ich inakosť.
Opak je ale pravdou. Prvý športový klub zdravotne postihnutých športovcov bol založený pred viac ako 100 rokmi, konkrétne v roku 1888 v Berlíne ako Športový klub nepočujúcich.
Postavenie Deaflympiády v porovnaní s Olympijskými a Paralympijskými hrami
Takmer každý človek na svete pozná slávne Olympijské hry, ktorých história sa tiahne už od starovekého Grécka. Na týchto hrách sa zúčastňujú najlepší atléti na svete, aby si zmerali svoje sily a nezmazateľnými písmenami sa zapísali do histórie športu.
Dňa 29. júla 1948, v deň slávnostného otvorenia Olympijských hier v Londýne v roku 1948, zorganizoval Dr. Guttmann prvú súťaž pre športovcov na vozíku, ktorú nazval Stoke Mandeville Games, míľnik v paralympijských dejinách. Zahŕňali 16 zranených opravárov a ženy, ktoré sa zúčastnili lukostreľby.
Prvé Paralympijské hry, určené pre športovcov s fyzickým zdravotným postihnutím, sa konali v roku 1960 v Ríme, ktorých sa zúčastnilo 400 atlétov z 23 krajín sveta.
Historické míľniky v športe
Prvé Letné olympijské hry – 1896
Prvé Zimné olympijské hry – 1924
Prvé Tiché hry – Deaflympiáda – 1924
Prvá Paralympiáda – 1960
Tiché hry – neskôr známe ako Deaflympiáda
Športovci nastavujú rekordy a prekonávajú prekážky zakaždým, keď sa zúčastňujú letných a zimných deaflympijských hier. Od debutu prvých nepočujúcich medzinárodných hier neustále rastie počet krajín zúčastňujúcich sa na deaflympijských hrách, ako aj počet pridaných nových športov.
Prvé hry, známe ako Medzinárodné tiché hry, sa konali v roku 1924 v Paríži za účasti 148 športovcov z deviatich európskych krajín. Hry boli hlavnou myšlienkou sluchovo postihnutého Eugène Rubens-Alcaisa a predsedu Francúzskej federácie športu nepočujúcich.
V čase, keď spoločnosť všade vnímala nepočujúcich ako intelektuálne podradných, jazykovo chudobných a často sa s nimi zaobchádzalo ako s vyvrhnutými, Monsieur Eugène Rubens-Alcais predstavil medzinárodné športové podujatie ako najlepšiu odpoveď na preukázanie toho, že nepočujúci sú schopnejší, ako si ktokoľvek dovtedy vedel predstaviť. Antoine Dresse, mladý nepočujúci Belgičan, bol nápomocný pri dosahovaní jeho sna.
Druhé najstaršie medzinárodné športové podujatie na svete
Tiché hry (Deaflympiáda) boli vôbec prvou organizovanou súťažou pre ľudí so zdravotným postihnutím. Okrem toho išlo o druhé medzinárodné súťažné hry akéhokoľvek druhu. Dnešná olympiáda bola prvá tohto druhu.
Po počiatočných parížskych hrách sa nepočujúci športoví lídri zhromaždili v kaviarni a založili Medzinárodný výbor pre šport tichého športu (Le Comité International des Sports Silencieux), bežne známy ako CISS. Nedávno bola CISS premenovaná na Medzinárodný výbor pre šport nepočujúcich, ICSD.
Konkurencia na hrách sa okamžite stala spoločenským kontextom krajín, v ktorých sa diskutovalo o podobnostiach a rozdieloch v blahobyte nepočujúcich. V priebehu rokov sa cieľom hier stala snaha rozšíriť tieto rokovania do nových oblastí. Výsledkom bolo, že mylné predstavy o hluchých ľuďoch sa v mnohých sférach spoločnosti a na celom svete značne znížili. Okrem toho sa v boji proti predsudkom neprestajne uskutočňujú útoky. Rýchlosť prekonávania predsudkov sa zvýšila, keď sa k deaflympijskému hnutiu pripojilo viac národov a jednotlivcov.
Deaflympijské hry sa líšia od všetkých ostatných hier schválených Medzinárodným olympijským výborov (MOV) tak, že ich organizujú a prevádzkujú výlučne členovia komunity, ktorej slúžia. Iba nepočujúci ľudia sú oprávnení vykonávať činnosti v správnej rade a výkonných orgánoch ICSD.
Počet národných federácií v členstve v ICSD dnes dosiahol 113, čo je veľký rozdiel od pôvodných 9 krajín takmer pred 100 rokmi! Medzi nedávnych nováčikov, ktorí využívajú výhody tejto celosvetovej siete športu a sociálneho začlenenia, patria geograficky rozdielne krajiny ako Jordánsko, Irak, Sierra Leone, Pobrežie Slonoviny, Bosna a Hercegovina, Kirgizsko, Seychely a Jemen.
Dvadsaťdva (22) letných hier sa od počiatočných parížskych hier konalo pravidelne v štvorročných intervaloch. Výnimkou bolo zrušenie hier 1943 a 1947 z dôvodu druhej svetovej vojny.
Záver
Nepočujúci športovci postavili základný kameň pre akceptáciu zdravotne postihnutých športovcov vo svete. Viac ako 100 ročná tradícia športu nepočujúcich je základným stavebným prvkom aj v dnešnej dobe.
Medzinárodné inštitúcie, ako sú MOV a ICSD, spolupracujú na zlepšení podmienok a lepšiu akceptáciu nepočujúcich športovcov. K tomuto odkazu sa na Slovensku hlási aj Deaflympijský výbor Slovenska, ktorý zastupuje záujmy športovcov so sluchovým postihnutím. Hrdo sa hlásime k vízii Medzinárodného olympijského výboru – Budovanie lepšieho sveta prostredníctvom športu a k vízii Medzinárodného deaflympijského výboru – Rovnosť prostredníctvom športu.
