O mesiac, 12.12.2019 začína 19. ročník Zimnej Deaflympiády v talianskom stredisku Valtellina – Valchiavenna. Slovenskú republiku budú reprezentovať v alpskom lyžovaní naši 3 lyžiari – Martin Legutký ml., Dávid Pristač a Terézia Pristačová. Dlhoročným trénerom našich lyžiarov je otec Martina Legutkého, pán Martin Legutký starší. S ním som sa rozprával na tému Zimnej Deaflympiády, o príprave, očakávaniach. Rozhovor vznikol počas ich cesty do rakúskeho strediska Stubai, kde bude prebiehať časť prípravy.  

Pán Legutký, je mesiac do Zimnej Deaflympiády, ako sa cítite? 

Naše pocity sú aktuálne zmiešané, keďže samotná príprava, vzhľadom k tomu, že bolo veľmi teplé leto,

prebieha neštandardne v časovo stiesnenom režime, po skutočnosti  extrémneho teplého počasia v letnom období a z časti aj jesene, kedy Alpské ľadovce boli zatvorené pre nevhodné snehové podmienky, naša príprava na snehu začala až koncom Septembra v Rakúskom zimnom stredisku Stubaital.

            Na pozitívnych pocitoch a sebadôvere nám uberá fakt, že po skončení prípravy na ľadovci, nemáme možnosť pre nedostatok času zúčastniť sa na žiadnych prípravných pretekoch, preto že odchádzame na Deaflympiádu do Talianska.

 Vychádzame z toho, že Martin má veľmi veľa skúseností zo svetových podujatí, Dávid bude štartovať na svojej druhej Deaflympiáde a pre Teréziu to bude prvá Deaflympiáda. Keď spojíme tieto faktory a faktory z prípravy posúvajú naše pocity do polohy maximálnej snahy urobiť pri troche športového šťastia čo najlepšie výsledky.

Ako sa Vám darí skĺbiť pracovné povinnosti s prípravou? 

No je to náročné, keďže zo športovej činnosti nie je možné financovať bežné životné výdavky. Viac-menej všetky naše deaflympiády, súťaže alebo sústredenia absolvujeme formou dovolenkiek v zamestnaní. Bohužiaľ zamestnávateľ nie je vždy naklonený uvoľniť športovca na sústredenia. Naša príprava preto prebieha väčšinou cez víkend, kedy sú Martin a Dávid doma z práce. Terezka je študentka na hotelovej akadémií a nahustená tréningová príprava a neúčasť v škole je pre jej štúdium veľmi náročná. Radi by sme venovali príprave viac času, a preto verím, že sa aj táto oblasť športovca časom zmení. 

Ako bude prebiehať posledná fáza prípravy?

Veľa bude závisieť aj od počasia, boli by sme radi, keby v Tatrách napadol sneh a mohli sme časť prípravy absolvovať na domácich svahoch. Tento rozhovor vzniká pri našom odchode na Stubai v Rakúsku, kde budeme týždeň trénovať. Pripravujeme ešte krátke víkendové sústredenie (štvrtok – nedeľa) a posledné sústredenie v rakúskych Alpách bude prvý decembrový týždeň od 1.-6.12. Následne budeme mať 3 dni na regeneráciu a odchádzame do dejiska Deaflympiády. 

Čo vnímate ako Vašu silnú stránku?

Našou najsilnejšou stránkou sú skúsenosti, ktoré máme z rôznych medzinárodných súťaží. Dávid a Terezka sú mlade nádeje, ktoré sa každú sezónu posúvajú vo výsledkových listinách nahor. Teraz je dôležité, aby svoj talent a tvrdú prácu v príprave ukázali aj na Deaflympiáde. 

Čo očakávate od Deaflympiády? 

Naše očakávania vychádzajú z reálnych skúseností. Bohužiaľ všetko je o peniazoch, a teda sa nevieme rovnať so športovcami, ktorí sú výraznejšie podporovaní, pretože môžu ísť trénovať na južnú pologuľu, väčšinou na nový Zéland, kde sú v lete priaznivé podmienky na lyžovanie. 

A aký výsledok očakávame – Martin má za sebou niekoľko Deaflympiád, pred 4 rokmi bol v slalome 7. a na MS dokonca na 6. mieste. Dávid bol pred 4 rokmi mladý a neskúsený, aj keď s obrovským talentom, na MS už bol v slalome a SG na 5 mieste a OS na 6. mieste. Postupne sa zlepšuje, a preto verím, že v Taliansku bude naše najvýraznejšie želiezko v ohni. Dávid dokáže uspieť aj v svetovej konkurencie Francúzov alebo Japoncov. Terezka ide v poslednom čase výkonovo hore, aj keď treba priznať, že konkurencia medzi ženami je výrazne väčšia ako u mužov, pretože niekoľko nepočujúcich žien súťaži v Svetovom pohári s počujúcimi. Jej najlepšie umiestnenie je 6. miesto na Majstrovstvách sveta. 

Všetky aktuálne informácie nájdete na stránke http://www.2019deaflympics.com a na našom facebooku @slovakia.deaflympic alebo Deaflympijský výbor Slovenska 

V dňoch 28.10. – 2.11.2019 sa v Turecku uskutočnili Majstrovstvá sveta nepočujúcich cyklistov. V pôvodnom tíme boli dvaja naši úspešní cyklisti – Adrián Babič a Július Maťovčík. Aktuálna politická situácia v Turecku je náročná, preto sme do poslednej chvíle nevedeli. či sa preteky uskutočnia. Pre upresnenie – preteky sa konali v blízkosti hraníc so Sýriou, kde aktuálne prebieha vojenský konflikt.

Pôvodná zostava sa z vyššie spomenutých dôvodov zúžila a do Turecka odišiel nakoniec len Julo Maťovčík. Jeho učinkovanie na MS bolo poznačené zdravotnými ťažkosťami, ktoré nastali pred jeho obľúbenou disciplínou. Tentokrát Vás necháme nasať atmosféru MS priamo od Jula, ktorý Vám priblíži svoje učinkovanie.

Prvé dni v Turecku

Do Gaziantepu v Turecku som odletel v nedeľu 27.10. ráno cez Istanbul. Organizátori nás dopravili do hotela o polnoci. Registráciu som vybavil na druhý den ráno. Tam ma organizatori upozornil, aby som nepil vodu z vodovodu, nakoľko zdroj podzemnej vody sa nachádza v Sýrii a
Dostal som aj tabletky proti hnačke a bolesti brucha. Na všetkých verejných miestach v meste svietila cedula Zákaz piť vodu. Cítil som sa výborne, po príprave pred MS úplne fit, tak som tabletky neužíval. Organizátori pripravili skvelý úvodný ceremoniál.

Preteky

Tretí deň pretekov bola moja obľúbená disciplína – časovka. Bohužial, na kopcovitej trati sa stretla velmi silná konkurencia. Malou chybičkou bolo, že na kľuke prevodníku mám 52 zubov, niektorí pretekári mali o 2-3 zuby viac, a tým pádom aj vyššiu rýchlosť. Po preteku som analyzoval moju rýchlosť a kandenciu s Poliakom, ktorý skončil na treťom mieste – Poliak bol z kopca rýchlejší o 4km/hod, do kopca som ja šlapal o 1,5km/h rýchlejšie ako Poliak. Skončil som na 6.mieste, ale s výsledkom som spokojný. Poučenie, ktoré som si z časovky zobral je, že na Deaflympiáde budem počítať s vyšším počtom zubov na kľuke.

Ďalší deň prileteli do Turecka Česi, tak som s Jánom Capekom, nedoslýchavým cyklistom, spojil tréning, pridali sa ku nám aj Maďari.
Boli sme približne 50km od Sýrskych hraníc, keď začuli strelbu. Zo strachu sa vrátili do hotela, ja som pokracoval v tréningu, streľbu som nepočul. 🙂

Zdravotné problémy

4.den bol voľný deň. S Čechmi sme dali dvojhodinový tréning, tentokrát vzadu za nami boli v háku turecký vojaci na Hummeroch, ktorí nás postrážili a my sme mohli trénovať.

5. deň sa mi začali nevoľnosti a silné hnačky. Uvedomil som si, že som si mal dat tie lieky, čo nám nachystali organizátori. Ked má športovec hnačky, všetká energia ide z tela preč. Toto nastalo zrovna pred mojou obľúbenou disciplínou 100km ROAD RACE. Dlho som sa držal v balíku s Rusmi, asi po 50km ma bohužial začali opúšťať nohy a k tomu sa pridali bolestivé kŕče.
Napriek všetkým problémom som vydržal a nevzdal to – skončil som na 13.mieste.

Ďalšie 2 disciplíny – sprint a kriterium – nie sú moje špeciality, skončil som na 9. a 10.mieste. Posledný deň, počas balenia pred odchodom domov, som začul bomby a čierny dym z miesta výbuchov v diaľke. To som už bol rad, že sa chystám domov. O 2:30 bol odchod z hotela na letisko. Domov som sa vrátil spokojný a štastný, že žijeme v Európe, kde nie sú nepokoje.

Záver

Julo Maťovčík preukázal obrovskú dávku odvahy a odhodlania, keď sa vydal do nebezpečného územia a dokázal úspešne reprezentovať Slovenkú republiku a nepočujúcich športovcov.

Veríme, že získané skúsenosti pomôžu Julovi k ďalšiemu rozvoju a dosiahnuté výsledky motiváciou do ďalších pretekov.