Nový rok 2020 začal pre viacerých zdravotne postihnutých športovcov prekvapením, aké dovtedy nezažili. Ministerstvo školstva zmenilo podmienky prideľovania dotácií pre TOP športovcov tak, že tú zmenu z hľadiska zdravotne postihnutých musíme označiť za diskriminačnú. Pre niektorých zdravotne postihnutých športovcov je táto zmena silne demotivujúca a aj likvidačná. V kritériách sa objavilo eliminačné číslo 10, ktoré je hranicou typu buď všetko, alebo nič… Ak teda v nejakej disciplíne neštartovalo viac ako 10 pretekárov, akoby ani neexistovala. A rovnako pre nepostihnutého, ako aj postihnutého športovca…

…kameň úrazu???

Je kameňom úrazu „rovnosť“ podľa článku II, odsek a?

Okrem iných pravidiel, ktoré v spomínaných kritériách zabezpečujú rovnosť všetkých športovcov pri hodnotení a následnej podpore, si niekto na ministerstve vymyslel, že použije toto početné kritérium rovnako pre športový svet zdravých, ako aj zdravotne postihnutých. Autor kritérií však jednoducho ignoroval fakt, že svet zdravotne postihnutých je výrazne menší, má menšiu členskú základňu a teda iné východiskové pozície a preto nie je možné očakávať, že v hocijakom športe zdravotne postihnutých nájdeme čo i len podobné množstvá ako u športov bez zdravotného postihnutia. 

Zjednodušene – použiť rovnaké početné kritériá pre objektívne vyhodnotenie dvoch významne odlišných skupín považujem za neobjektívne, ba zaváňa určitým zámerom. Nie je predsa možné očakávať ani na významných svetových podujatiach u zdravotne postihnutých rovnaký počet štartujúcich športovcov vo finále ako u športovcov bez postihnutia. Vždy budú tie čísla nižšie.

Príklad:

Existuje možnosť ako spravodlivo porovnať výsledky dosiahnuté v súťažiach osôb so zdravotným postihnutím a bez zdravotného postihnutia? 

 Skúsme to:

Na štartovú čiaru v behu na 100 m sa postaví športovec bez postihnutia a športovci so zrakovým, telesným, sluchovým a mentálnym postihnutím. 

Kto bude v cieli prvý?

Už na prvý pohľad je jasné, ako to dopadne za normálnych okolností a že v cieli nebude prvý beznohý bežec (s protézou beh nie je tak komfortný), nevidiaci možno netrafí do cieľa, športovec s mentálnym postihnutím sa buď rozbehne iným smerom, alebo tesne pred cieľom víťazoslávne zdvihne ruky a natiahne si roztrhnuté tričko na hlavu. Nepočujúci nakoniec dobehne, aj keď s malým, ale nie nezanedbateľný odstupom, keďže nepočul kedy sa odštartovalo a niekto ho musel postrčiť…

Je možné objektívne porovnávať a hodnotiť všetkých športovcov?

Iste nie. Dokonca u tých s postihnutím ani medzidruhovo to možné nie je.  Sú tak výrazne odlišní, že nie je možné oprieť sa o základné kamene v športe – najmä fair play a radosť rovnocenného merania síl. Bolo by to nespravodlivé,  demotivujúce a od roku 2010 vo vyspelej časti Európy (a teda aj na Slovensku) podľa OSN Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím aj diskriminujúce.

Kritérium „10“ (rovnako všetkým) bez ohľadu na rôznorodosť.

Je jasné, že 10 ks ovocia sa nerovná 10 ks ovocia.

Tu názorne vidieť, že ani

10 basketbalistov sa nerovná 10 basketbalistom.

Na uľahčenie: za pár hodín dáte v tom istom regióne určite ľahšie dokopy tím desiatich obyčajných basketbalistov ako 10 basketbalistov vozičkárov… a podobne…

Nadväzujúc na súčasné „kritérium“ ministerstva, sa natíska otázka, že ak je nemožné porovnávať výsledky športovcov „bez“ a „so“ zdravotným postihnutím, je logicky potom možné bezrozdielne pristupovať ku kritériám stanovujúcim ich podporu za výsledky na rovnakom (účastníckom) množstevnom princípe??? 

Početnosť nemôžeme považovať za rovnaké kritérium pri hodnotení dvoch tak výrazne odlišných skupín!

Diskriminácia?

Touto zmenou v kritériách sa prakticky hneď zrušilo financovanie športovej prípravy viacerým úspešným zdravotne postihnutým športovcom. Dehonestovala sa minulosť, prítomnosť, budúcnosť a motivácia tých, ktorí javia aký – taký záujem o športovú reprezentáciu Slovenska.

Zmena sa udiala prirodzene, bez akejkoľvek diskusie, zdôvodnenia a to aj napriek tomu, že Úrad pre komisára osôb zo zdravotným postihnutím koncom roku 2019 opakovane (prvýkrát v roku 2016) konštatoval diskrimináciu vo financovaní sluchovo postihnutých TOP športovcov, ktorou bol vtedy neoprávnene krátený finančný príspevok na ich športovú prípravu v roku 2019.

Zodpovední úradníci Ministerstva školstva, ktorí takúto zmenu pripravili, pritom na základe každoročného štatistického vyhodnocovania umiestnení všetkých športovcov na medzinárodných športových podujatiach, presne vedeli, ktorých konkrétnych TOP športovcov sa takáto účelová zmena dotkne a teda im nebude poskytnutý príspevok na ich vrcholovú športovú prípravu. A z tohto pohľadu je možné takýto postup posudzovať aj ako zámer znemožniť takýmto zdravotne (sluchovo) postihnutým športovcom naďalej úspešne reprezentovať Slovenskú republiku. Tento postup je pritom podľa nášho názoru v priamom rozpore s verejným záujmom deklarovaným v samotnom zákone o športe, ktorým je podpora a zabezpečenie prípravy a účasti športovej reprezentácie Slovenskej republiky na významnej súťaži.

Vydané kritériá pre rok 2020 prakticky vymedzujú, že takáto podpora zabezpečenia sa neposkytne všetkým športovcom rovnako, resp. niektorým – zdravotne postihnutým športovcom sa neposkytne vôbec, čo je v priamom rozpore so zákonom o športe!

Použitie akéhokoľvek kritéria zakladajúceho sa na množstevnom princípe pri porovnaní sa s nepostihnutou populáciou (početnosť štartujúcich športovcov) považujeme nielen za nezmyselnú podmienku, ale taký postup je i v priamom rozpore s verejným záujmom v športe, deklarovanom priamo v Zákone o športe. 

Postup Ministerstva školstva považujeme za neprijateľný a neakceptovateľný a nedokážeme si racionálne vysvetliť, aký motív vedie zodpovedných úradníkov ministerstva školstva k prijímaniu takých kritérií, ktoré zdravotne postihnutých športovcov demotivujú a likvidujú ich záujem o šport.

Záver

Deaflympiády sú najstaršie hry pre zdravotne postihnutých na svete (od roku 1924). Deaflympijský výbor Slovenska podporuje, aplikuje a zveľaďuje olympijské myšlienky, ku ktorým sa zaviazal už pri svojom vzniku. 

My sami sa svojou činnosťou snažíme prispieť k lepšej integrácii nepočujúcich občanov do spoločnosti, budovaniu príkladov, pozitívnych vzorov a to nielen pre zdravotne postihnutú mládež. Snažíme sa vysvetľovať, že “športovať sa oplatí”.

Pokiaľ by mal však takýto postup štátnych úradníkov pokračovať, tak Slovenská republika by sa zrejme mala ústami a krokmi politikov vzdať filantropických gest, humanistických a pokrokových postojov a vypovedať OSN Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý na znak súhlasu a prijatia ratifikoval slovenský prezident Ivan Gašparovič 28. apríla 2010… veď ako inak docieliť súlad konania Slovenskej republiky na medzinárodnej úrovni s konkrétnym konaním zodpovedných štátnych úradníkov?