Adrián Babič (tragicky zahynul pri tréningu 26. mája 2021)
Skromný cyklista spod tatranských štítov. Jeho rodiskom je mesto Poprad. Narodil sa s 86% stratou sluchu na obe uši. Vďaka načúvaciemu aparátu a množstvu logopedických cvičení dokázal Adrián počuť a rozprávať.
V Poprade sa odmalička venoval rôznym športom, či už to bol basketbal, alebo futbal, ale jeho najväčšou športovou láskou sa stala cyklistika. Dedič cyklistického majstrovstva po svojich vzoroch – otcovi a strýkovi, ktorí boli odchovancami veľmi úspešnej „ Glajzovej cyklistickej školy“ v Poprade. Prvé kroky Adriána viedli do úspešného cyklotrialového klubu, kde získaval základy techniky a zručnosti pri ovládaní bicykla od 8 – 9 rokov. Keď mu v 13 rokoch otec, veľký cyklistický vzor zomrel, Adrián nezanevrel na šport, na osud, ale s odhodlaním a veľkou pomocou strýka pokračoval na rozvíjaní svojho talentu. V rámci cyklistických odvetví sa zúčastňoval pretekov v cestnej a horskej cyklistike, aj cyklokrose. Počas štúdia na strednej škole sa dostal pod krídla učiteľky a trénerky v jednej osobe, Lenky Ilavskej – Litvinovej, ktorá ho viedla a trénovala až dokonca. Študoval na Fakulte športu Prešovskej univerzity odbor šport a zdravie.
Adrián pretekal aj medzi zdravými športovcami v slovenskom aj vo svetovom peletóne, bol 5 rokov členom tímu Firefly. Reprezentoval Slovensko aj medzi zdravými športovcami, bol majstrom a vicemajstrom Slovenska v časovke jednotlivcov v kategórii do 23 rokov, bronzový z Majstrovstiev Slovenska v časovke jednotlivcov v kategórii ELITE, juniorský majster Slovenska v zimnom triatlone, stal sa víťazom slovenského pohára v cestnej cyklistike v sezóne 2019, štartoval na Majstrovstvách Európy a sveta.
Žiaľ, 26. mája 2021, vo večerných hodinách vyhasol jeho mladý život, počas tréningu pri kolízii s motorovým vozidlom. Adrián vystúpil na hviezdne nebo a ostal navždy v našich srdciach, ako ľudský a športový vzor.
Záľuby:
Sledoval športové súťaže (a to nielen cyklistické), cestoval po svete, šoféroval.
Ciele:
S radosťou, v zmysle fair – play, napĺňal poličky medailami, ostal vzorom pre mnohých nepočujúcich cyklistov, lebo aj s hendikepom a akýmkoľvek vlastným príbehom, sa športovať dá.
Vzory:
Osobne nemal vyhranený vzor, nakoľko túto úlohu plní každý, kto je ochotný na sebe pracovať a posúvať svoje možnosti.
Miesto pôsobenia (športovej prípravy):
Okolie Popradu a Prešova.
Dátum narodenia: štvrtok, 14. november 1996
Dátum úmrtia: streda, 26. mája 2021
Šport: Cestná a horská cyklistika
Klub: Cyklistický tím Firefly
Tréner: Lenka Ilavská – Litvinová, 48 rokov
Hovorí trénerka Litvinová: „Môj najsilnejší zážitok je prvé stretnutie s Aďom v triede na strednej škole, po hodine slovenského jazyka a literatúry. Prišiel za mnou a tichučkým hlasom ma požiadal o spoluprácu. Navštevoval vtedy 3. ročník a v jeho očiach bol vidieť jasný cieľ – zisk medaily. Po zisku troch medailí z deaflympiády som si uvedomila, ako malé okamihy stoja za tými veľkými. Dodnes si so zimomriavkami na tele a vnútornými emóciami rada obraciam v rukách fotografiu, kde sa na jeho hrudi neleskne jedna, dve, ale lesknú sa až 3 medaily.“
Adrián: „Môj najsilnejší zážitok bola 23. Letná Deaflympiáda v Turecku v roku 2017. Najprv brutálna atmosféra na otváracom ceremoniáli, kde bolo veľmi veľa ľudí a pripravený perfektný program, potom prvá strieborná medaila, neskôr bronzová medaila a nakoniec aj zlatá medaila. Taktiež bol môj obrovský zážitok aj účasť na majstrovstvách Európy a sveta medzi počujúcimi športovcami, kde som pretekal s tými najlepšími cyklistami sveta.“
Najväčším sklamaním bol pre neho postoj Slovenského zväzu cyklistiky voči jeho výsledkom. Nevšímavosť, nedocenenie, odsúvanie na vedľajšiu koľaj, o materiálnej podpore ani nehovoriac. Opakovane musel dokazovať svoju výkonnosť aj v čase, keď ju potvrdzovali jeho výsledky, keď nominačné kritériá na majstrovstvá Európy, či sveta sa menili zo dňa na deň. Osobne bol veľmi sklamaný z toho, že v čase zisku troch medailí z deaflympiády nebol nielenže pozvaný, ale ani vyhodnotený na oceňovaní cyklistu roka Zlatý pedál, ako hendikepovaný športovec reprezentujúci SZC a Slovensko na vrcholných podujatiach aj medzi zdravými športovcami. Ako víťaz Slovenského pohára 2019, ktorý je najväčšou národnou súťažou pozostávajúcou z niekoľkých kôl a mnohých štartov a zastrešenou SZC, dokončil sezónu bez akejkoľvek odmeny, akéhokoľvek poďakovania za stabilnú výkonnosť, bez akékoľvek povšimnutia, uznania a materiálnej pomoci. Aj keď sa na základe výsledkov dostal do reprezentačného družstva elite na ME 2020, nebol mu umožnený žiadny štart na zahraničných pretekoch a teda ani na ME necestoval. Ako inak mohol toto všetko vnímať, ak nie diskriminačne?
